Našli se online a po třech měsících spolu začali bydlet na dědině, i když ON je srdcem měšťan. Je mezi nimi osmiletý rozdíl a přesto si skvěle rozumí. Oba jsou vtipní, ukřičení a náladoví. ONA je ironická, ON zase dramatický. Milují veganská jídla, dobrou kávu a nejsou to vůbec romantici…

Představujeme vám kreativní umělkyni Lucy a talentovaného tatéra Richarda, kteří dohromady tvoří úžasné duo BUMPKIN TATTOO.



Jak jste se k takovému projektu-stylu tvorby vlastně dostali? Jak dlouho spolu pracujete?

Lucy: Na úvod treba spomenúť, že spolu žijeme už 10 rokov v jednej domácnosti a to je asi náš najväččší projekt, ktorý sme rozbehli. Richard a ja sme však od začiatku tvorili. On stále tvrdí, že som ho k umeniu inšpirovala ja, keďže som to študovala. No ja si myslím, že Richard má trochu talent a ten zvyšok je len práca a hlavne chuť posúvať svoje hranice. A že tá inšpirácia bolo len také drobné nakopnutie, ktoré by časom aj tak prišlo.

Ak sa ale vrátim k Bumpkin tattoo, bol to nápad našich známych – taterov, ktorí sa opýtali Richarda, prečo netvoríme na kožu. Že veď ja kreslím, tvorím už dlho, že prečo to neskúsime. A tak sme skúsili. U nás to nebolo zo dňa na deň. Ja mám svoje potrfólio, svoju značku (LucyHudec) a od grafiky, cez bábiky po drobné veci hmateteľné som vždy niečo robila. A tak sme začali… pre mňa je Bumpkin tattoo pokračovaním a pre Richarda začiatkom, pretože tetovať sa musel naučiť. A to nebolo a nie je úplne jednoduché.

Richie: Než vzniklo nejaké Bumpkin Tattoo, už dlhší čas som hľadal niečo, čo by mi pomohlo dostať sa z pozície zamestnanca vo firme, ktorá patrí niekomu inému. V podstate to prišlo už vtedy, keď som stretol Lucy a keď vo mne naštartovala intenzívny vzťah k umeniu a tvorbe. Tvorili sme veľa. Bolo obdobie, keď to aj prinášalo ovocie vo forme zárobku, no bolo to len také privyrobenie si na kafe. Navyše pri zamestnaniach, ktoré som mal, som už nebol schopný dlhé obdobia nakresliť, či namaľovať ani čiarku.

Začal som sa však zaujímať o tetovanie. Vždy sa mi to na ľuďoch páčilo. Pamätám, že ešte na vojne sme si viazali dohromady klasické šicie ihly a tušom z pera sme sa kérovali jeden druhého, ale aj sám seba. Je to už dávno, ale tie tetovania stále mám. A neprekážajú mi.

V dnešnej dobe nie je problém vidieť prácu niekoho iného, tak som sledoval prácu tatérov na youtube, či vimeo.com a niektorými som bol úplne uchvátený. V podstate som zistil, že tattoo je asi ten najúžasnejší job, pre aký by som sa mohol rozhodnúť. A tak som sa v lete pred dvomi rokmi rozhodol. Prišiel som domov a oznámil som Lucy, že začíname. Objednal som nejaké lacné mašinky z Číny a trénoval na citrusoch. Keď už mi trochu linka išla, chceli sme viac. Lucy už mala pripravené nejaké návrhy, ktoré by sme mohli tetovať. Tak sme sa obrátili na kamoša Ondřeja Konupčíka zo Znojma s prosbou, či by nám trochu neporadil pre naše začiatky. Nechceli sme aby nás naučil tetovať, ako tetuje sám, len poradiť pár technických vecí. Na čo si dať pozor, niečo o hygiene, poradil mi strojček, ktorý mi až do dnes prirástol k srdcu a iný vlastne ani nechcem, odporučil mi značku tetovacích farieb a dovolil mi chvíľu zblízka sledovať jeho prácu. Za túto chvíľu, ktorú mi vtedy venoval mu budem vďačný do konca života. Ten chlapík nám fandí dodnes, a my vieme prečo.

Richard a Lucy

Richard a Lucy

Co jste dělali než jste spojili síly a vzniklo Bumpkin tattoo? 

Lucy: Pracovala som a stále pracujem ako personalista v jednej medzinárodnej firme. Teraz už na skrátený úväzok, nakoľko mi zamestnávateľ umožnil byť v práci menej. Šéf je Korejec a veľmi tolerantný, nakoľko u nich je stále tetovanie tabu a považované za ilegálnu činnosť. Ešte stále je problém v Korei ísť do sauny alebo do bazéna, ak ste potetovaný. Mladí ľudia v prípade, že si dajú tetovanie riskujú, že rodina s nimi už viac neprehovorí. Ja som potetovaná personalistka v korejskej firme. Neviem, či si niekto to ešte dovolil alebo som jediná…

Richie: Ja som bol mechanik. Nechcem o tom hovoriť viac. Vždy som však trochu lepšie kreslil než ostatní v mojom okolí, a keď som pred desiatimi rokmi stretol Lucy, tak som sa zamiloval do nej a zároveň aj do umenia.

Co vlastně znamená BUMPKIN?

Lucy: Ha! To sa nás každý pýta a je to po anglicky sedlák/vidlák. Človek žijúci na dedine. Ako my. Vystihuje nás to. Jednoduchí, obyčajní ľudia, ktorí aj napriek tomu, že je okolo nich trochu pozornosti, majú hlinu a blato za ušami. A pritom robia magické veci. Juuuu!

Richie: Ano. Tak nejak, ako to povedala Lucy. Pre mňa to má však aj osobný význam, ktorý charakterizuje môj kritický názor na vidiek. Veľmi mi záleží na tom, aby boli ľudia rozumnejší a ohladuplnejší, hlavne v období, keď naša planéta kvôli ľudskej tuposti umiera. Ja som urbanista a pochádzam z mesta, no žijem na vidieku a vidím, že tá fráza „Na dedine je lepšie“ je hrozná hovadina! Takže prečo bumpkin? Pretože najväčšou brzdou pokroku je vidiek. Mám veľmi rád tento výrok pána Bakunina.

13082668_1609521049310917_6291538892946265994_n

Vaše tetování jsou specifická a nezaměnitelná. Jak byste je popsali? Jaký styl vlastně děláte? Vyjadřuje to něco?

Lucy: Musím povedať, že na túto otázku sa nedá jednoznačne odpovedať. Zahraničné potrály nás zaradili do NAIVE a myslím, že pre verejnosť to asi stačí. Z môjho pohľadu sú to len kreslenky, obrázky, príbehy, rozprávanie jednej Lucy…

V tých obrázkoch som ja možno trochu „rozbitá“ do milión kúskov a Richard ma vkladá do kože. A celé sa to ešte mixuje s príbehom človeka, ktorý sa nám zveril do rúk.

Nikdy neodresľujem, neprekresľujem, neišpirujem sa prácou iných taterov. Patrím bielemu papieru, klientovi a akejsi zvláštnej atmosfére, ktorá sa tvorí medzi končekami prstov a srdcom. A tie ozveny sa potom prenášajú…Richard ich musí tetovať a neraz hlasno nadáva, že čo som si to zas vymyslela…

Richie: Raz sme sa rozhodli, že Bumpkin Tattoo postavíme len na svojej originálnej tvorbe. Proste tetujeme to, čo vieme od prvej čiarky aj nakresliť. Ale musí to byť jednoducho iné, než všetko ostatné. V tejto dobe je to veľmi ťažké, protože tatérov s autorskou tvorbou pribúda viac a viac. A to je dobre. My však obrázky od niekoho iného tetovať nebudeme. A keď nás raz ľudia nebudú chcieť, proste skončíme.

A aký robíme štýl? No, sú to proste obrázky. To je všetko.

Jak dlouho Bumpkin tattoo funguje a jaké byly vaše začátky? Měli jste vždy tento unikátní styl nebo jste se k němu po nějaké době dopracovali?

Lucy: V máji 2016 sme mali dva roky? Ani neviem. Už si to nepamätám. Každý deň je začiatkom, niečím novým.

Richie: Tak jako som už spomínal. Sú to asi dva roky, čo sme sa do toho pustili. Tetovali sme však najprv doma. Tak trochu na pankáča, no snažili sme sa aby bolo všetko, a hlavne hygiena, v sto-percentnom poriadku. Štúdio v Trnave máme od mája minulého roku.

Čo sa týka štýlu, robíme od začiatku len svoje originály. Kresby boli určite jednoduchšie, prispôsobené tomu, čo zvládnem vytetovať. To, ako vyzerajú naše tetovanie dnes je len otázkou vývinu našej tvorby za ten čas. Či na kožu alebo na papier.

4

Lucy, vaše návrhy jsou úžasné a opravdu nezaměnitelné. Kde stále berete tolik inspirace?

Lucy: Je to uhoľ pohľadu. Ako sa dívate na svet. Káva a koláč. Drobné perie. Dážď. Smutný deň. Príšerné vlasy. Vrásky na čele. Staré listy. Priateľka v Anglicku. Meluzína za oknom. Banánové smoothie. Fotky mojej mamy. Rámy bez fotiek. Srdce bez tela. Telo nehybné. Trochu poézie zakončíme otáznikom, aby sme dali priestor odpovediam. Sama sebe som inšpirácia. Hlava deravá, ktorá je otvorená všetkému- dobrému, zlému, milému aj škaredému. Proste životu. Život je inšpirácia. A je to dar, že ho máme…

Zároveň som sa naučila systematicky pracovať. Tvorím na zákazky tetovačky a medzi tým urobím zápisník alebo brošňu. Žijem tým.

Jak to funguje, když by někdo chtěl tetování od vás? Prozradíte nám celý proces tvorby?

Richie: To je naše tajomstvo :D. Proste nám napíšte a my vám odpovieme. Potom si istú dobu počkáte na návrh a my vám ho zvečníme na telo.

Věnujete se oba i něčemu jinému? Např. nějaké koníčky, výstavy, soutěže, jiné projekty..

Lucy: Venujeme sa sami sebe pokiaľ nám to čas dovolí, našich dvom psom (Leovi a Dastymu) a ja vlastne kreslím. Dokola. Tvorím. Dokola. A ešte upratujem a periem Richiemu špinavé trenky. Potom sa ešte veľa bavíme o klientoch, o práci o tom, čo nás hnevá a teší. Sme na to dvaja a tak téma na rozhovor je vždy. A ešte radi mlčíme. To je pre fungujúci vzťah najviac.

Richie: Vlastne nie. Len tomu, čo je potrebné. Občas pokosiť, niečo opraviť a vyvenčiť psov. Na ostatné veci bohužiaľ čas nie je.

Máte nějaké plány do budoucna? Kam byste se chtěli posunout nebo na čem budete pracovat?

Lucy: Ja som človek, ktorý neplánuje. Vždy sa založím nejaký diár sa snažím sa do neho písať a plánovať. Ale aj tak skončí zahrabaný v taške. A tak žijem dňom, žijem tým, čo príde. Napriek tomu som veľmi zodpovedný a spoľahlivý človek. Pamätám si mená, termíny, obrázky. Len plánovanie ma zväzuje. Určite však budem rada, ak sa nám podarí robiť ľuďom radosť, tešiť ich vizuálne a keď budeme mať dôvod ráno vstať z postele.

Richie: Tak ako Lucy, neplánujem ani ja. Spolieham sa na to, že zas príde nejaký dobrý nápad a my ho proste zrealizujeme. Neskúsime, proste to urobíme. A keď nepríde nič, bude stačiť, keď spolu na tej našej malej záhradke sediaci na starej lavičke zostarneme.

A pár slov závěrem?

„Tvorte! Tvorte hocičo! A zistíte, že teórie o tom, že žiť sa dá aj bez peňazí, sa vám budú meniť na realitu vo vlastných rukách. Majte úctu k tomu, komu ste zverili svoje tajomstvá. A nikdy nepohŕdajte umelcom, ktorý vám prostredníctvom svojho diela ukáže o vás skutočnú pravdu. Chceli ste to od neho,“ dodává Richie.

Uložit

Uložit

Uložit

Uložit

Uložit

Uložit

Uložit

Uložit

Uložit

Uložit