K úspechu sa rozhodol dopraviť ťažšou cestou

Často krát sa ľudia vzdajú svojich snov. Mnohí totiž neveria, že by mohli byť úspešní vo svojej vysnívanej profesii. Toto bol tiež prípad tridsaťsedem ročného komika, Martinčana, Juraja Kemku.

Dnes už si tento herec svojou bezprostrednosťou a spontánnosťou získal srdcia mnohých ľudí.  Pozitívnu energiu, ktorá z neho priam srší, dokáže rozdávať nielen svojmu okoliu, ale aj prostredníctvom televíznej obrazovky.  Na rozhovor s ním som sa veľmi tešil. Juraj má totiž neobyčajnú schopnosť rozosmiať ľudí už len svojou samotnou prítomnosťou. Jeho talent zabávača však zostal takmer nevyužitý.

Gény šašovstva

„Nikdy ma to nijako obzvlášť neťahalo k herectvu, či k divadlu. V našej rodine ani nikto nemal sklony k takémuto druhu umenia.“ Začal rozprávať Juraj.  No aj napriek tomu mal na toto povolanie isté predispozície. „Otec bol síce hudobník a na rodinných oslavách dodnes všetkých zabáva, ale neprikladal som tomu žiaden veľký význam“ pokračuje. To, že aj on zdedil gény šašovstva po otcovi, si uvedomil už na základnej škole. „Vždy som bol veľmi zodpovedný a nekonfliktný študent. Možno aj preto si túto poznámku pamätám dodnes. Bol slnečný deň a ja som sa cez hodinu hral s tieňmi na stene. Vytváral som rôzne vtipné postavičky, na ktorých sa celá trieda zabávala. Učiteľ však asi nemal zmysel pre humor, preto som dostal zápis.“ Spomína herec s úsmevom.

V tínedžerskom veku v sebe objavil netradičnú záľubu.  Namiesto flákania sa po vonku s rovesníkmi, oveľa radšej chodieval do martinského divadla pozerať sa na rôzne inscenácie. „Divadelný svet mi prišiel hrozne magický a úžasný. Cítil som sa tu veľmi príjemne a slobodne. Časom som tu bol častejšie, ako doma. Tu mi po prvý krát skĺzla na um myšlienka, ísť vyskúšať prijímačky na herectvo“ vysvetľuje.  O tomto pláne však nikomu nepovedal. V tom čase sa na tento odbor hlásilo asi dvesto študentov, z ktorých mohlo uspieť len pätnásť ľudí. Juraj neveril, že by sa mohol ocitnúť medzi nimi. Možno aj preto začal najprv študovať na žilinskej Elektrotechnickej fakulte.

Neviditeľný, no šťastný

Po troch mesiacoch chodenia na prednášky, ktorým vôbec nerozumel, si uvedomil, že tu nie je šťastný. „Pri výbere školy som sa nechal ovplyvniť otcom, ktorý ma presvedčil, že to tu budem mať ľahšie, keďže pred tým sem chodil aj môj brat“ priznal Juraj.  Konečne nabral odvahu povedať o svojom sne aj okoliu, ktoré sa rozhodlo ho podporiť. Preto zanechal školu a bol odhodlaný zobrať akúkoľvek prácu v martinskom divadle. Hoci tu najprv pôsobil  len ako kulisár, bol nesmierne šťastný. „Aj to bola veľmi náročná práca, pri ktorej ma nikto z divákov nesmel vidieť. Bral som to veľmi zodpovedne a už vtedy som nechával  na javisku aj srdce. Konečne som mal pocit, že si idem za svojou túžbou“ spomína.

O pol roka neskôr si po prvý krát zahral v inscenácii Cesta okolo sveta. „Dostal som ešte niekoľko menších úloh, ktoré mi poslúžili ako vynikajúca príprava na talentové skúšky. Toto obdobie bolo pre mňa asi najkrajším v živote.  Po úspešných skúškach na herectvo sa mu konečne otvorili vytúžené dvere. Stretol sa tu s Lukášom Latinákom, Mariánom Miezgom, či Robom Jakabom. „Všetci traja sme boli osobnosti so silnými charaktermi, so svojským a špecifickým humorom. Možno aj preto sme si spolu tak výborne rozumeli a vytvorili sme nerozlučnú partiu“ hovorí. Dnes ich už všetci poznajú z televíznej show Partička. Oni však týmto druhom zábavy začali už o mnoho skôr. „Chceli sme tešiť ľudí. Vystupovali sme preto na rôznych miestach, ako improvizačná skupina. Zo začiatku to bolo veľmi náročné, pretože tento druh humoru bol u nás neznámy. Preto nás veľmi potešil projekt Partička, ktorý si získal stabilnú divácku základňu“ hovorí.

Úsmev je liek

Herectvo dalo Jurajovi dar, vďaka ktorému dokáže pomáhať ľuďom. „Úsmev je vec, ktorú sa človek musí naučiť prijať, ale aj odovzdať ďalej. Sme národ, ktorý, ako keby sa bál spontánnosti. Najväčšou radosťou pre  mňa je, keď sa mi podarí niekomu spríjemniť deň a to aj mimo javiska“ hovorí Juraj.

„Možno aj preto som si tak veľmi obľúbil Ameriku. Mentalita týchto ľudí je úplne iná, ako naša. Usmievajú sa aj bez príčiny a nepovažujú sa za bláznov. Tu zrejme už pochopili, že úsmev lieči“ vysvetľuje. Juraj sa zrejme rozhodol vyliečiť každého, koho stretne. V zlomku sekundy  vás doslova strhne svojou pozitívnou energiou a vy mu odrazu veríte každé slovo. Do všetkého, čo tento komik robí, dáva celé srdce. Preto jeho vystupovanie v divadle, ale i v bežnom živote, pôsobí tak prirodzene a spontánne.  „Moja práca mi dáva možnosť vyrovnať sa so svojimi problémami. Na javisku sa môžem vykričať, diváci sa zabavia a mne sa uľaví“ smeje sa Juraj.

Ako sme sa tak rozprávali, Juraj si uvedomil, že by nič iné, ako zabávať ľudí ani nevedel. „Celý svet je obrovská inšpirácia na úsmev. Často sledujem charaktery ľudí, či neobvyklé situácie. Mnohé nás vytáčajú, no vo svojej podstate majú v sebe úsmevný náboj, ktorý však mnoho ľudí nedokáže vnímať“ vysvetľuje.  Uvedomil som si, že má pravdu. Potrebujeme ľudí, ako je on.  Ľudí, ktorí nám ukážu, že náš život môže byť zábavný takmer v každej situácii. Niekedy sa prosto človek musí vydať zložitejšou cestou, aby mohol nájsť sám seba. Až keď si nájdeme v živote tú správnu rolu, dokážeme urobiť šťastnými aj druhých. Juraj tú svoju už rozhodne našiel a len tak ľahko sa jej nevzdá.