Každý človek má dušu a srdce. Vďaka tomu môže prežívať radosť, šťastie i lásku. Pán Boh nás stvoril tak, aby sme dokázali byť milovaní.

Možno, že sa vám to niektorým bude zdať neuveriteľné, ale všetky tieto emócie dokážu vnímať a prežívať aj zvieratá. Vyčaril som vám úsmev na tvári? Tvrdíte, že to nie je pravda, že zvieratá predsa nemôžu mať srdce a dušu ako my, ľudia?  Ako potom dokážete vysvetliť, že kôň, hrdé, nespútané a vysoko inteligentné zviera, si dokáže so svojím jazdcom vytvoriť také silné puto, že pre neho dokáže urobiť čokoľvek, ba i obetovať pre neho svoj život. Dokázal by to dakto bez srdca a duše?

Vždy som vedel, že zvieratá sa nám ,ľuďom, podobajú viac, ako si vôbec dokážeme pripustiť. V dnešnej dobe sa u ľudí čoraz častejšie stretávame s chorou, otupenou dušou. Ľudia s takouto dušou zabudnú na všetko to dobré, čo na svete jestvuje. Zabudnú milovať, tešiť sa,  dokázať sa obetovať pre druhých, či odpúšťať. Vo svojom vnútri cítia len bolesť, smútok, žiaľ, beznádej. Hoci je to smutné, ale s utrápenou, otupenou a zlomenou dušou sa čoraz častejšie stretávame aj u koní. Ešte smutnejšie je však na tom to, že neraz za toto ich utrpenie môžeme práve my, ľudia.

Našťastie, tak ako pre ľudí, jestvujú  lekári aj pre kone. Lekári, ktorý vedia, ako sa cítia, vedia pochopiť čo cítia, čo práve prežívajú, ale čo je zo všetkého najhlavnejšie, takmer vždy im vedia pomôcť a zoceliť aj tie najhlbšie rany v ich dušiach a srdiečkach, ktoré sme im tam svojou zlobou, nenávisťou, ľahostajnosťou a nadradenosťou vyryli my, ľudia.  Títo lekári pomáhajú takto chorým a psychicky zlomeným koňom, znova nadobudnúť dôveru k sebe samým. Za pomoci ich lekárov sa opäť učia chodiť po svete zo vztýčenou  hlavou, krôčik po krôčiku sa opätovne vracajú do svojich bežných životov, učia sa znova veriť ľuďom.

Pre osudom utrápené, alebo iným spôsobom zničené kone, sú títo lekári ich posledná nádej na lepší a krajší život.

SÚ TO JEDNODUCHO LIEČITELIA KONSKÝCH DUŠÍ.

 

Aj keď sa to môže zdať ako výmysel z amerických filmov,  nie je to tak. Oni naozaj existujú. A verte či nie, jedného takého liečiteľa konských duší máme aj my, na našom malom Slovensku.

Na prvý pohľad obyčajný, mladý človek, ktorý má rád kone. Povedal som si, keď som ho po prvýkrát uvidel.  Po pár minútach rozhovoru s ním, jediným človekom s povolaním HORSEMANSHIP, ako sa to odborne a oficiálne nazýva na Slovensku , som si však uvedomil, že hoci pôsobí jednoduchým a obyčajným dojmom, rozhodne taký nie je. Nie len preto, že má prácu, o ktorej asi vie len malá hŕstka ľudí,  ale hlavne pre jeho špeciálne  vyvinutému zmyslu a schopnosti porozumieť akémukoľvek koňovi. Občas  som mal z neho pocit, že rozumie viac koňom, ako ľuďom. Po chvíľke jeho rozprávania o koňoch, o ich fungovaní v stáde, o vzťahoch a komunikácii medzi nimi, či o ich zmýšľaní,  som mal pocit , že ten človek sa musel na konskom chrbte už narodiť.  No nebolo to tak. Ako to už  býva zvykom, k zaujímavým povolaniam sa človek dostane čírou náhodou.

Michal Merka nebol výnimkou. Keďže aj ja som veľký milovník zvierat a jeho prácou som bol doslova fascinovaný, nedalo mi to, aby som ho troška  nevyspovedal, a  aspoň z časti som prenikol pod rúško tajomstva HORSEMANSHIP.

 

  • Čo to vlastne HORSEMANSHIP je?

Mne osobne sa toto označenie vôbec nepáči, nakoľko nevystihuje celkom presne to, čo by malo, ak si to slovo nájdeme v slovníku. Prekladá sa to, ako jazdecké umenie, ale podľa mňa je to príliš zložité na to, aby sa to dalo vystihnúť jedným slovom. Pokúsim sa teda viacerými, ale aj to bude veľká skratka: Je to v podstate súhrn viacerých metód, spôsobov  práce s koňmi, pričom sa využívajú techniky komunikácie, tie, ktoré kôň prirodzene pozná zo svojho života v stáde. Vždy sa berie v úvahu aj názor koňa, pričom ho vnímame nie ako pracovný, alebo
športový,  relaxačný nástroj, ale ako plnohodnotnú, živú bytosť, ktorá má svoje pocity a potreby.

                                                                                                                                                                                               

  • Ako ste sa k vášmu povolaniu dostali?

Ku koňom som sa dostal ako 15 ročný, počas letnej praxe zo
školy. Mali sme si zvoliť ľubovoľnú praxi na leto, no a ja som si vybral kone.  

                                                                                                                                                                                                 

  • Chceli ste vždy pracovať s koňmi?

Nikdy som neuvažoval o ničom inom, aj keď ma finančné okolnosti donútili pracovať, v inej sfére, po dvoch rokoch som sa vrátil k profesionálnemu tréningu koní. Kone sú pre mňa to iste, ako život.                                                                                                                                                     

  • Čo vás na koňoch najviac fascinuje, v čom sú podľa Vás iné, výnimočné?

Ich neskutočná trpezlivosť s nami, ľuďmi a ich nekonečná schopnosť odpúšťať neprávosti, ktoré na nich ľudia zvyknú páchať. V tom spočíva ich výnimočnosť, lebo ľudia také niečo nedokážu.            

  • V čom je vaša práca náročná?

S koňmi je to fajn, no náročné je to s majiteľmi koní, predovšetkým vtedy, keď majú problém  priznať  si, že problém, ktorý majú s koňom ,je vlastne problém, ktorý má kôň s nimi.  

  • Na čo musíte dbať a na čo nesmiete zabúdať pri práci s koňmi?

Na bezpečnosť seba, aj koňa. Kone vážia v priemere 500kg a to je dosť
na to, aby nás mohli zraniť, aj nechtiac, preto sú určité zásady, ktoré treba dodržiavať, tak isto by sme mali vyberať koňovi taký tréningový priestor, v ktorom sa nemôže zraniť

.

  • V čom robia ľudia k vzťahu ku koňom najväčšiu, najčastejšiu chybu?

Zapájajú  príliš veľa ega do práce s koňmi a nosia si problémy z  práce, z domu, zo vzťahu do stajne. Kone také emócie  nepoznajú a automaticky sa začnú cítiť pri práci neisto. Kone potrebujú sebaistého a vyrovnaného vodcu.

 

  • Stretli ste sa už dakedy u ľudí z reakciou, ktorá vás zaskočila ( v dobrom alebo v zlom}, keď ste im povedali o vašej práci?

Stretávam sa s oboma reakciami, ale zaskočený už nebývam, zvykol som si. Ľudia majú vždy strach z nových vecí a ich obranná reakcia môže byť aj výsmech. Na druhej strane je však veľa aj takých, ktorí naopak tento systém práce s koňmi vyhľadávajú  a tešia sa z možnosti naučiť sa niečo nové.

Related Posts